Veterná smršť. Kalamita. Ekologická (biologická, prírodná) katastrofa. Týmito kľúčovými slovami sa najčastejšie otvárajú i uzatvárajú faktografie, rozbory, debaty a stanoviská k tej (nielen) tatranskej udalosti z 19. 11. 2004. A že ich za tie 4 mesiace pretieklo všetkými informačnými kanálmi pekných pár gigabajtov! Prekvapujúco málo z nich sa však pustilo do "prvopádovej" (a iba zdanlivo prvoplánovej) otázky "čo" - čo sa to vlastne v ten vetristý novembrový deň stalo? Čo pod tým treba rozumieť? Ako si to interpretovať a/lebo vysvetliť? A ako v tej veci (ne)konať? Ekológia, zvlášť evolučná, má na takéto problémy zavedené celé vedné odbory, ako ekológia extrémnych udalostí a ekológia narušení (disturbance ecology). Pokúsme sa teda nasvietiť si tatranskú extrémnu udalosť ich svetlom.
Hazardy
Najnižšiu úroveň rizika predstavujú tzv. hazardy, normálne, každodenné či každoročné hrozby, s ktorými sa stromy (alebo iné organizmy) v lese vyrovnávajú viac-menej rutinne a ktorých frekvencia a intenzita v evolučnej histórii druhu je jasne vidieť na každom jedincovi. Na smrekoch "skúšaných" vetrom napríklad v podobe vystupujúcich tzv. koreňových nábehov v prízemnej časti kmeňov, alebo v spôsobe vetvenia konárov v korune. Takéto prispôsobenia umožňujú veľkej väčšine stromov odolať veľkej väčšine víchric v danej klimatickej oblasti. (Problém - a prvoradý aj v Tatrách - nastáva, keď máme do činenia s veľkými a rovnorodými skupinami stromov, ktoré do danej klimatickej oblasti ľudia neuvážene presadili z inej, povedzme menej veternej klimatickej oblasti.) Prípadné výpadky jednotlivých stromov alebo ich malých skupiniek sa rýchlo sanujú prirodzeným následníctvom (sukcesiou) vegetácie. Rozbiehajú ju krátkovekí, tieň neznášajúci a dobre sa množiaci kolonisti (v Tatrách breza, jarabina vtáčia, osika, jelše a i.) a dospieva do prevažne smrekového sukcesného finále. Tento prirodzený cyklus obnovy pripomína hladké "zaceľovanie raniek" na tele lesa v rámci jeho normálneho "metabolizmu" a nazýva sa dynamika medzier po padnutých stromoch (treefall-gap dynamics).
Ozajstné katastrofy
Na opačnom konci tejto spojitej škály od normálu k extrému stoja veľmi zriedkavé udalosti veľmi veľkého "kalibru", ako trebárs sopečná erupcia na Krakatau alebo nedávne zvlášť ničivé indickooceánske tsunami. Pri takýchto udalostiach sa ani zdržanliví ekológovia nerozpakujú hovoriť o "katastrofách" a pri ich myšlienkovom zvládaní si pomáhajú aj aplikáciami teórie katastrof francúzskeho matematika René Thoma. Výskyt naozajstných katastrof býva však natoľko vzácny, že sotva môžu mať nejaký trvalejší selektívny účinok na evolúciu uvažovaných druhov. (Je totiž krajne nepravdepodobné, že by do najbližšej erupcie na Krakatau v populácii niektorého druhu prežili nejaké gény selektované na toleranciu voči výbuchu sopky). Tento fakt má zásadný evolučný význam a dáva nám aj hlavné kritérium na rozlíšenie biologických/prírodných katastrof od "nekatastrof". Ak týmto kritériom premeriame onú tatranskú udalosť (s viacerými porovnateľnými predchodkyňami len v minulom storočí), vysvitne, že žiadnou katastrofou v tomto zmysle nie je.
To tretie medzi
Slovenčina, ale ani mnohé iné jazyky nie sú práve najlepšie zariadené na významové odstupňovanie extrémov. Vec je buď v norme, alebo mimo nej, a či to "mimo" má v sebe ešte nejaké "mierne mimo" a "úplne mimo", to už príliš neriešime. Ale niekedy treba. Ekológia totiž popri katastrofách pozná aj "nižšiu" triedu extrémnych porúch (disturbances), dopadajúcich na prírodné systémy v citeľne menšom rozsahu a menej drsne ako katastrofy. Niektorí ich preto odlišujú aj pojmovo, hoci v nimi používanom výraze "pohromy" (disasters) ten rozdiel nevyznie omnoho lepšie ako v známom "prašť jak uhoď". Podstatné však je, že k "pohromám" síce tiež dochádza zriedka, ale na rozdiel od katastrof s dostatočnou frekvenciou na to, aby mohli opakovane prispievať k selekčným tlakom na uvažované druhy organizmov (hlavne dlhovekých stromov). Keď sa takáto sila na "miesto činu" vráti, nájde tam populácie, ktoré si ešte "geneticky pamätajú" jej selekčné pôsobenie na ich predkov, môžu sa podľa toho lepšie "zariadiť" a tým činom utrpieť menej ako oni. Aj tatranské lesné ekosystémy utrpeli presne tento nekatastrofický a v evolučnom zmysle skôr "mnemotechnický" ("rozpamätávací") druh ujmy.
Prírodný výber
Nové osídľovanie a prirodzená obnova narušených plôch, čo ako veľkých, sleduje zväčša ten istý kurz ako mikrosukcesie v medzerách po vypadnutých stromoch. Pravda, už to nie je len tak nejaké "hojenie raniek". Ekosystémy sa dostali ďaleko od termodynamickej i ekologickej rovnováhy a potrebujú primerane dlhší čas, kým sa z chaotickej "disipatívnej štruktúry" smršťoviska začne sám od seba vynárať (staro)nový poriadok evolučne zdatnejšieho lesa. Ale vynorí sa - za to ručí termodynamika i biológia. Tým skôr, že žiadna takáto sila žiadny takýto ekosystém "nezrámuje" úplne. Jej dopad býva spravidla plôškovitý (patchy) a práve tie odolavšie jedince, skupiny i väčšie časti porastov môžu byť najspoľahlivejším - smr(š)ťou "certifikovaným" - základom dlhodobo úspešnej obnovy. Áno, iba kosa pani Zubatej, zastupovaná tu hlavne poryvmi víchrice a hryzadlami lykožrútov, plus dostatok času. Tak málo logistiky stačí starému "slepému hodinárovi" (personifikácia prírodného výberu od R. Dawkinsa), aby z náhodnej zmäti pozostalých postupne pozostavoval populácie a spoločenstvá najlepšie adaptované na dané podmienky prostredia - a tým aj na plnenie ekologických a environmentálnych funkcií, ako je vododržná, protierózna, protizosuvná, klimatická alebo refugiálna. Môžbyť, že v plnení funkcií ekonomických (menovite drevoprodukčnej) prírodný výber šampiónom nie je, to by však v prípade TANAP-u a iných národných parkov nemuselo príliš trápiť ani ekonomických dirigistov, ani "trhových mechanikov".
Ohnisko paradigmatického sporu
A ani príliš netrápi. Skutočné ohnisko sporu horí v tom, že okrem ekonómov majú výrazne ináč kánonizované svoje "články viery" aj lesníci a vodohospodári, najmä ich rozhodujúca "intervencionistická" väčšina. Viac či menej otvorene totiž vyhlasujú, že ani tie najprísnejšie a najväčšie chránené časti divej prírody nie sú vstave manažovať sa samy (autoregulačne). Keďže nielen TANAP, ale žiadne miesto na svete už nie je bez ľudských vplyvov (špeciálne "vďaka" znečisťujúcim látkam v ovzduší a globálnym zmenám klímy), považujú práve ľudské protivplyvy a umelý výber za to podstatné. Ibaže prinajmenej rovnako presvedčivo znejú protiargumenty, napríklad: 1) čo treba manažovať, nie je príroda sama, ale ľudské zásahy do nej; 2) z faktu, že nepriaznivé zmeny v ekosystémoch vyvoláva človek, naskrze nevyplýva, že ich bude vedieť aj "zmanažovať" - keď už nie napraviť - efektívnejšie ako prírodný výber (skôr naopak); 3) prírodný výber a procesy autoregulácie nielenže neprestali pôsobiť naprieč celou živou prírodou (populácie druhu Homo sapiens nevynímajúc), ale zostávajú nezastupiteľným a doslova vitálnym nástrojom produkcie takých ekosystémových tovarov a služieb, ako je kvalitná voda, vzduch, rozmanitosť života, emocionálne útočištia pre ľudí a ďalšie, od ktorých existenčne závisí každá krajina - aj tá okolo Tatier a ešte viac tá priamo v nich. A myslí sa krajina ako celok, t. j. nielen jej prírodná, ale aj tá "homosapientná" časť, hoci stále z veľkej časti plná hayekovskej osudnej domýšľavosti ohľadne svojich síl a schopností "riadiť" slovenskú či tatranskú prírodu a hoci novembrová smršť s touto domýšľavosťou zasa raz vyzametala (aspoň do tej miery, do akej zmietla tie "poľudštené" tatranské smrečiny).
Prečo neťažiť
Evoluční ekológovia si však s lesníkmi a vodohospodármi dopovedávajú hlavne veľa konkrétnejších vecí. Medzi prvými tú, že ak smršť narušuje kontinuitu plnenia funkcií lesa (ktorá je métou lesného hospodárstva), tak iba v niektorých ohľadoch, ale zďaleka nie úplne a od základu. Veď smršť nemení ekosystémovú podstatu - aj po jej údere les zostáva lesom, len v inom vývinovom štádiu. Napriek spustošenému "vizuálu" si toto štádium zachováva veľa zo spôsobilosti plniť funkcie lesa, čo vynikne pri porovnaní dvoch základných manažmentových alternatív "vyťažiť polámané/vyvrátené stromy" verzus "ponechať ich bez zásahu". Spleť popadanej haluziny a kmeňov, ktoré zväčša neležia po spádnici a ktoré na väčšine stanovíšť rýchlo poprerastá "patchwork" vysokých bylín (smlzy, malina, kyprina, starčeky), krov i mladých stromčekov z náletu, môže mať väčšiu kapacitu na "moderovanie" topenia snehu, spomaľovanie odtoku, zasakovanie zrážkových vôd i "cyklovanie" živín, a tým aj na lepšie plnenie retenčnej funkcie (zadržiavanie vody a živín) ako holá plocha po ťažbe, narušená pojazdom mechanizmov a ťahanými kmeňmi. To isté platí pre protieróznu funkciu, či už ide o eróziu vodnú, veternú alebo snehovú. Nevyťažené plochy oproti vyťaženým zmierňujú aj extrémy počasia a klímy a tento náskok v plnení klimatickej funkcie sa v ére globálnych zmien klímy obzvlášť počíta. Bariérový účinok ležiacich kmeňov môže bezzásahové plochy zvýhodniť i čo do protilavínovej funkčnosti a neutrpí ani funkcia protizosuvná. Veľká väčšina koreňov predsa v pôde ostala a drží ju ďalej nielen fyzikálne, ale aj biologicky - silami celého toho úžasného a nedozierne nedoceneného "underworldu" baktérií, aktinomycét, mykoríznych i iných húb, nematódov a spol., na ktorom stojí (a pod vplyvom aniónov kyselín, ťažkých kovov, fotooxidantov a iných imisií, žiaľ, aj padá) celý lesný ekosystém. Kmene popadané do tatranských vodných tokov ich tiež držia - zväčšovaním hydraulickej drsnosti prispievajú k vyrovnanejšiemu režimu prietokov, teplôt i živín (hlavne zadržiavaním organických čiastočiek), ako aj k stabilizácii korýt, lebo lepšie "spolupracujú" s bočnými ramenami a chránia brehy pred vymieľaním. Zvyšujú aj rozmanitosť stanovíšť a hostia množstvo významných vodných živočíchov. Odstraňovanie kmeňov z tokov by mohlo dlhodobo narušiť korytotvorné procesy, najmä v najzachovalejších horných častiach tokov, zhoršiť samočistiacu schopnosť i produktivitu ekosystémov a nie znížiť, lež zvýšiť riziko povodňových prietokov a poškodzovania príbrežných zón.
Bludný kruh
Veternými či snehovými polomami sa otvára priestor i zdroje pre podkôrny hmyz a jeho populačné "boomy" - ďalší z procesov evolučne vtelených do organizmu lesa a dôležitý činiteľ prírodného výberu. Kým víchrice a ťažké snehy obstarávajú v ekosystéme "hrubé" práce, roje podkôrnikov vzápätí zjemňujú "zrno" selekcie a robia ju adresnejšou. O zvalené (polo)mŕtvoly stromov - navyše prešlé snehovým "očistcom" tejto zimy - nejavia záujem. Idú hlavne po tých živých stromoch, ktoré majú najmenší potenciál prispieť k budúcnosti porastov (najmä staré a oslabené), čím podporujú sprírodnenie a zrýchlenie procesov obnovy lesa (osobitne umelých monokultúr smreka) v kvalite a priestorovej štruktúre nedosiahnuteľnej lesníckymi zásahmi. Rozsah a sila ich selekčného tlaku rastie nielen s teplotami v období rozmnožovania (teplé a suchšie jari), ale aj s rozsahom smrekových monokultúr, rozsahom a frekvenciou polomov i s mierou oslabenia porastov imisiami a zmenami klímy - čiže v konečnom dôsledku hlavne s veľkosťou a hĺbkou ľudskej "ekologickej stopy" v krajine. Preto ďalšie prehlbovanie tejto stopy ad hoc ťažbou v bezzásahovej zóne či dokonca leteckou aplikáciou biocídov môže viac zbabrať ako zabrať, a ak aj, tak iba krátkodobo a čiastkovo. Dlhodobo však len rozširuje doménu zákona nezamýšľaných dôsledkov a s čoraz väčšími nákladmi udržiava ich bludný kruh. Prelomiť ho znamená o. i. zlepšiť analýzu rizík a predpovedné modely (aktuálne i pre riziko vzniku a šírenia požiarov), stabilizovať zónovanie TANAP-u a citlivo zasahovať iba v nárazníkovej zóne, ktorou podľa poznatkov z NP Bavorský les (ale aj od susedov na severnej strane Tatier) možno namnožené podkôrniky v bezzásahovej zóne účinne a pomerne lacno držať "na dištanc" od hospodárskych lesov.
Menej sa "navážať"
Začiatky však zas až také účinné a lacné nebývajú - v dobe rôznych reforiem asi už netreba osobitne vysvetľovať pojem "transformačné náklady". Lesné hospodárstvo ich platí aj v podobe väčšieho poškodzovania odprírodnených lesov polomami a podkôrnym hmyzom. Za predpokladu transformácie lesohospodárskych postupov na evolučne stabilnejšie sa však i bez zvyšovania nárokov na rozpočet môžu dlhodobo vracať vo väčšej rozmanitosti, produktivite, stabilite a integrite lesných ekosystémov. Lebo lesné hospodárstvo u nás prechádza nielen technicko-ekonomickou transformáciou (vznik akciovej spoločnosti atď.), ale aj hlbšími zmenami odborných prístupov a paradigmy. Tofflerovsky povedané, v lesnom hospodárstve končí druhá, industriálna "vlna" vývoja. Tú tretiu signalizuje napríklad širšie prijímanie pojmov ako "prírode blízke lesné hospodárstvo" a verejnosti by sa dala priblížiť zásadou "menej sa navážať do ekosystémov" (minimálne v TANAP-e a v iných chránených územiach). Teda prechádzať od invazívneho, zdrojovo, logisticky i inak náročného prístupu k menej invazívnemu, biologicky informovanejšiemu, adaptívnejšiemu a nechávajúcemu čo najviac práce na prírodné procesy, predovšetkým na prírodný výber a ním vedenú sebaobnovu ekosystémov. Podobne u vodohospodárov tlačí rastúci rozsah a častosť povodní na "upgrade" doterajšieho správcovstva úzko vymedzených vodných tokov, ich brehov a nádrží na integrovaný manažment celých povodí a tým aj na užšiu spoluprácu práve s leso- a poľnohospodármi (s ktorými boli tak dlho v jednom rezorte, až sa naučili robiť si svoje politiky takmer nezávisle jeden od druhého:). Ale ani ochrana prírody nie je "za vodou" a neuškodilo by jej viac pohybu od štruktúrne orientovaného k procesovo orientovanému manažmentu. Ten si hľadí ani nie tak ochrany území, druhov a iných štruktúr prírody, ako skôr procesov, ktorými sú tieto štruktúry vytvárané. Popri prírodnom výbere ide hlavne o procesy udržiavajúce tzv. životonosné systémy (life-supporting systems) ako úrodnosť pôdy, samočistiacu schopnosť vody, šírku premenlivosti organizmov a podobne. A úplne v prvom rade treba chrániť charakteristické rýchlosti týchto procesov a ich vzájomný "balans".
Otvorené konce
Vecou základného kultúrneho významu by nakoniec bolo poctivo si priznať, že: 1) to, čo sa (nielen) v Tatrách pokúšame manažovať, sú procesy s otvoreným koncom; 2) naše informácie o nich sú a budú často neúplné, nepresné, nejednoznačné až neurčité (a veľa z tejto neurčitosti je neredukovateľnej); 3) nie veľmi odchodnejšie sme na tom aj s našimi manažérskymi silami a prostriedkami. Aj tomuto duchu by bolo žiadúce postupne prispôsobovať rôzne rezortné i nadrezortné vízie rozvoja, legislatívne či operatívne nástroje a v neposlednom rade i slovníky odborníkov a učebné osnovy žiakov/študentov. Tatranská smršť výrazne "zatlačila" aj týmto smerom - v prospech vyvíjajúcich sa alternatív k stále vládnucej "ramenatej" kultúre technického riadenia, kultúre komunikačných bariér medzi odvetviami a kultúre prchavosti verejnej mienky.
Jano Topercer
(autor je ekológ, pracuje v Botanickej záhrade Univerzity Komenského v Blatnici a je členom Mimovládneho výboru Naše Tatry)
