Pred vyhlásením národného parku boli lesy na území Tatier výrazne poškodené pastvou a holorubnou ťažbou dreva. Počas vyše 50-ročnej histórie národného parku, bol lesníckymi zásahmi rekonštruovaný les. Na území parku však nebola rozsiahlejšia oblasť, z ktorej by boli tieto zásahy vylúčené. Dobre zamýšľaným cieľom týchto zásahov bolo obnoviť zdevastovanú prírodu a ďalej ju chrániť. Na základe vtedajších poznatkov, podobne ako v hospodárskych lesoch, bolo cieľom zásahov vychovať zelený les, v ktorom by neboli mŕtve stromy. Rozdiel od hospodárskych lesov bol v tom, že sa úmyselne nepoužívali také drastické metódy ťažby ako je holorub. Pomerne citlivé lesnícke zásahy boli plánované v súlade s vtedajšími poznatkami skupiny odborníkov spolupracujúcich s vedením rezortu lesného hospodárstva.
Výsledkom uplatnenia lesnícko-ochranárskeho prístupu v TANAP-e je jediný národný park na Slovensku, ktorý nie je negatívne poznačený holorubnou ťažbou dreva, tak ako napríklad Národný park Nízke Tatry. V Tatrách sa v relatívne krátkej dobe podarilo dobe úspešne zalesniť rozsiahle plochy pasienkov a holorubov.
Postup uplatnený na území TANAPu sa líšil od postupov uplatňovaných v klasických národných parkoch ako napríklad NP Yosemity v USA, NP Bavorský les (Nemecko), Tatrzański Park Narodowy (Poľsko), kde existovala rozsiahla zóna ponechaná na samovývoj. V tejto zóne sú vylúčené všetky lesnícke zásahy. Existencia zodpovedajúcej bezzásahovej zóny je podmienkou pre uznanie štatútu chráneného územia ako národného parku podľa medzinárodných kritérií IUCN. To znamená, že pokiaľ by sa na území TANAPu skoro všade lesnícky zasahovalo, v Tatrách by sme mali z medzinárodného hľadiska len chránenú krajinnú oblasť. Súčasťou klasických národných parkov je nárazníková zóna, ktorá oddeľuje bezzásahovú zónu od štandartne obhospodarovaných oblastí v okolí národného parku. V nárazníkovej zóne sa intenzívne zasahuje s cieľom tlmiť negatívne ovplyvňovanie medzi národným parkom a jeho okolím.
Lesy v klasických národných parkoch
V 90-tych rokoch 20. storočia boli v klasických národných parkoch v okolitých štátoch kalamity podkôrneho hmyzu, ktoré mali rôzny priebeh. V národných parkoch vo vyšších pohoriach TPN v Poľsku a NP Berchtesgaden v Nemecku došlo k ich spontánnemu utlmeniu aj keď neboli vykonávané nijaké zásahy. Stromy odumreli na relatívne malých plochách. V nižších pohoriach Nemecka v NP Bavorský les a NP Harz, došlo k odumretiu stromov na pomerne veľkých plochách. Po kalamitách podkôrneho hmyzu došlo vždy k spontánnej prirodzenej obnove lesa. To znamená, že v prípade že nepoškodzujeme lesy ťažbou, je výsledkom premnoženia hmyzu odumretie starých a oslabených stromov, a prirodzená obnova mladého zdravého zeleného lesa. Premnoženia hmyzu a následná obnova lesa boli podrobne skúmané zvlášť v NP Bavorský les. Výsledky výskumu potvrdzujú, že premnoženia hmyzu sú prirodzenou súčasťou vývoja lesa. Kvalitu obnovy lesa po premnožení podkôrneho hmyzu nie je možné dosiahnuť lesníckymi zásahmi. Výskum ďalej ukázal na to, že nárazníková zóna v šírke 500 - 1000 m, v ktorej sa intenzívne zasahuje proti podkôrnemu hmyzu dostatočne izoluje hospodárske lesy od premnoženého hmyzu v bezzásahovej zone. Zásahy proti podkôrnemu hmyzu spočívali v ťažbe a asanácii stromov, v ktorých sa nachádzal podkôrny hmyz. Problém je, že v nárazníkovej zóne vznikajú rozsiahle holiny po ťažbe stromov napadnutých podkôrnym hmyzom.
Lesy v TANAP-e
Vývoj v TANAPe sa uberal iným smerom. Lesníkom sa podarilo zalesniť zdevastované plochy. V nižších polohách však založili nepôvodné a ekologický nestabilné smrekové monokultúry. Vtedy to pokladali za správne riešenie a nepoznali riziká z toho vyplývajúce. V posledných desaťročiach sa začala zhoršovať ekologická stabilita a zdravotný stav lesov v Tatrách. Proti podkôrnemu hmyzu sa zasahovalo v podstate na celom území. Mnohokrát sa však ťažili aj stromy, ktoré podkôrny hmyz opustil a už nepredstavovali riziko jeho šírenia. Tým, že z lesa boli vytiahnuté všetky odumreté alebo vyvrátené stromy, v lese síce nebolo vidieť mŕtve stromy ale neznamenalo to že je zdravý. Les odumieral ďalej. Na mnohých miestach po takýchto zásahoch dodnes ostali ťažko zalesnitelné holiny. Po kritike, bol pri kalamite v rokoch 1993 - 1998 na severe Tatier použitý ekologicky optimalizovaný postup, ktorý síce nerešpektoval bezzásahové zóny v takom rozsahu ako v klasickom národnom parku, ale boli použité efektívne metódy na boj s hmyzom a bola zaistená kvalitná obnova lesa. Navyše boli vyvinuté a prakticky odskúšané metódy, ktoré vedú k zníženiu rozsahu poškodenia nárazníkovej zóny. Štátne lesy TANAPu použili unikátne maximálne citlivé postupy a ponechali časť kalamitnej hmoty v porastoch.
Rozsiahle smrekové monokultúry v nižších polohách začali žltnúť, hromadne odumierať a boli obsadzované podkôrnym hmyzom. Lesníci nestačili spracúvať napadnuté stromy a kalamita sa rozširovala. Na základe kritického stavu štátne lesy TANAPu plánovali rekonštrukciu týchto porastov s čiastočným využitím prirodzenej sukcesie a aj iných drevín než smrek. Žiaľ k plánovaniu rekonštrukcie lesa došlo pomerne neskoro. Hlavne tieto porasty boli postihnuté vetrovou kalamitou v novembri 2004. V prípade, že by sa s rekonštrukciou porastov začalo skôr, poškodenie porastov by bolo menšie.
Vážnym problémom TANAPu je kalamita podkôrneho hmyzu v navrhovanej jadrovej a nárazníkovej zóne, ktorá vznikla po vetrovej kalamite v roku 2002. Lesníci dlhodobo zasahovali proti podkôrnemu hmyzu, v podstate na celom území, v dobrej viere, že tým pomáhajú lesu. Hlavnou metódou boja proti podkôrnemu hmyzu je ťažba a asanácia napadnutých stromov. Zásahmi proti podkôrnemu hmyzu bola dlhodobo do určitej miery utlmená veľkosť jeho populácií. Podkôrny hmyz však plní dôležitú funkciu pre prirodzené fungovanie lesa. Tým že napáda staré a oslabené stromy, a spôsobuje ich odumieranie, uvoľňuje priestor pri prirodzenú obnovu lesa. Na rozdiel od lesníkov neodstraňuje mŕtve drevo z porastov a nepoškodzuje pôdu.
Prirodzené procesy verzus lesnícke zásahy
V období po vyhlásení národného parku bol zdravotný stav lesov pomerne dobrý. Nebolo potrebné veľmi intenzívne zasahovať proti podkôrnemu hmyzu. Zásahy boli mierne. Koncepcia "zeleného lesa, v ktorom nie sú vidieť mŕtve stromy" sa dlho zdala byť udržateľná.
Lesy TANAPu sú však dlhodobo vystavené imisiám a účinkom klimatických zmien. Tieto činitele spôsobujú nárast zásoby oslabených stromov. Ďalším významným faktorom sú pravidelne opakujúce sa víchrice, ktorých intenzita sa stupňuje. Vetrom vyvrátené alebo zlomené stromy sú prirodzenou potravou pre podkôrny hmyz, ktorý sa na nich namnoží a potom obsadzuje stojace stromy. Zásahmi proti lykožrútom a spracovaním kalamity stromov sa odďaľuje prirodzené odumieranie a následná prirodzená obnova lesa. Každy strom musí raz odumrieť. Buď ho vyťaží lesník alebo ho v prípade smreka napadne podkôrny hmyz, či vyvráti vietor. Keď zabraňujeme podkôrnemu hmyzu plniť jeho prirodzenú funkciu v lese, postupne narastá zásoba starých a oslabených stromov - vhodnej potravy pre podkôrny hmyz. Buď necháme lesy lesníkom aby tam mohli ťažiť, v tom prípade však ide o hospodárenie v lese a nie o ochranu prírody. Alebo ich necháme prírode ktorej súčasťou je aj lykožrút, vtedy chránime prírodu.
V prípade, že by sa proti podkôrnemu hmyzu nezasahovalo, dochádzalo by postupne k prirodzenej obnove porastov na vývratiskách a v lokálnych ohniskách premnoženia podkôrneho hmyzu. Namiesto toho máme v Tatrách pomaly odumierajúce lesy. Na udržanie "zeleného lesa bez mŕtvych stromov" budú potrebné stále intenzívnejšie zásahy, ktoré na jednej strane udržujú neprirodzený stav a druhej strane poškodzujú lesný ekosystém. Zo stupňujúcou intenzitou odumierania začali lesníci používať čoraz extrémnejšie metódy boja z podkôrnym hmyzom. Najprv sa kmene napadnuté podkôrnym hmyzom mechanicky lúpali neskôr sa pozemne asanovali postrekmi insekticídmi. V roku 2003 sa uz letecky postrekovali insekticídmi celé porasty. Pozemná aplikácia insekticídov môže byť účinná proti podkôrnemu hmyzu. V ostatných národných parkoch a často aj vo všetkých lesoch v okolitých krajinách sú takéto postupy zakázané. Účinnosť leteckého postreku na podkôrny hmyz, ktorý je skrytý pod kôrou je sporná. Dochádza k úhynu ostatných živočíchov a k chemickej kontaminácii územia s nepredvídateľnými následkami. Existuje riziko, že dojde k narušeniu života v pôde a tým k ďalšiemu zvýšeniu intenzity odumierania lesa.
Vplyv častokrát dobre mienených lesníckych zásahov na lesné ekosystémy je limitovaný aktuálnou úrovňou poznania. Účinok mnohých zásahov sa môže prejaviť až o sto rokov. Keď sa spätné dívame na mnohé dobre mienené lesnícke rozhodnutia o TANAPe, vidíme že boli chybné. Za týmito rozhodnutiami nebola snaha o krátkodobý ekonomicky zisk, ale snaha o pomoc prírode a trvalý ekonomický vynos. Dnes by sa však lesníci rozhodli inak. Mýliť sa je ľudské. Nikto nie je neomylný. Problém je keď sa z chýb nevieme poučiť a stále trváme na názoroch, ktoré sú dnes v rozpore s realitou a súčastnou úrovňou poznania. Práve v tejto oblasti sú značné rezervy. Vzhľadom na tradične konzervatívne myslenie nezanedbateľnej časti lesníckej praxe, je aj korekcia chýb lesníckych zásahov výrazne oneskorená, a to aj v tých prípadoch, keď sú negatívne javy viditeľné aj laickej verejnosti. Na druhej strane sa práve tatranský lesníci mnohokrát včas dokázali poučiť z chýb a zaviesť nové a progresívne metódy starostlivosti o les, ktoré sú na súčasnej úrovni poznania potrebné v nárazníkovej zóne. Vďaka ich práci je TANAP chránené územie, ktoré je pred bránou plnenia medzinárodných kritérií pre štatút národného parku. Ako sa zachovajú dnes?
Hlavný problém je v tom, že lesopestovné opatrenia počítajú s ťažbou a odvozom dreva z lesa. Mŕtve drevo je nevyhnutnou podmienkou prirodzeného fungovania lesných ekosystémov. Potreba mŕtveho dreva je zvlášť dôležitá v lesoch nachádzajúcich sa v extrémnych horských podmienkach a pod vplyvom imisií. Navyše ťažbou a odvozom dreva v náročnom teréne Tatier dochádza v silnému poškodzovaniu pôdy a života v nej. Synergickým účinkom ťažby dreva, drastických metód ochrany lesa a pôsobenia imisií dochádza k postupnému zvyšovaniu intenzity odumierania lesov v Tatrách.
Na druhej strane vidíme, že prirodzené procesy (príroda) dostanú ekosystémy do optimálneho stavu. Čím je ekosystém viac vzdialený od prirodzeného stavu, tým sú v ňom väčšie problémy. Tento fakt potvrdzujú dnes aj už klasické výsledky výskumu o oblasti ochrany lesa. Žiaden stroj skonštruovaný človekom nie je dokonalejší ako človek, ktorého vytvorila príroda. Môže byť les vytvorený človekom dokonalejší ako les vytvorený prírodou?
Na základe súčasného vedeckého poznania musíme konštatovať, že koncepcia "zeleného lesa, v ktorom nie sú vidieť mŕtve stromy" nie je ďalej udržateľná. Táto koncepcia mala určitý zmysel pri vzniku národného parku keď bolo treba zalesniť plochy po holoruboch a pastve. Dnes by sme mohli pokračovanie v tejto koncepcii označiť aj ako pokračovanie v už neúspešnom experimente. Lesy sa vyvíjali milióny rokov. Smrek a vyvíjal s podkôrnym hmyzom. Spolu sa adaptovali sa na zmeny klímy a na zmeny chemizmu atmosféry. Tvrdenie že lesníci sa počas ani nie 200 ročnej histórie naučili vytvoriť niečo lepšie ako príroda je prinajmenšom veľmi arogantné.
Jediná cesta je pokračovať v prírodou a praxou overenom prístupe. To znamená, že ak chceme mať zdravé a fungujúce lesy v Tatranskom národom parku, musíme prestať s lesníckym zasahovaním na maximálne možnej výmere, v jadrovej zóne národného parku. Nárazníková zóna by mala izolovať zdravé prirodzene sa vyvíjajúce lesy od hospodársky využívaných lesov, kde je hlavným cieľom ekonomický výnos a nie ochrana prírody. Hospodárske lesy v okolí TANAPu sú v menej extrémnych terénnych a imisných podmienkach, ako navrhovaná jadrová zóna. Použitím prírode blízkych metód obhospodarovania lesa je možné zlepšiť ich zdravotný stav a zaistiť výnos.
Racionálna zonácia ako možné riešenie
V roku 2003 Správa TANAPu navrhla jadrovú zónu národného parku, ktorú chráni pred ťažbou dreva, umelým zalesňovaním a inými lesníckymi zásahmi, a tým umožňuje prirodzenú obnovu zdravého Tatranského lesa. Je prirodzené, že po dlhodobom lesníckom zasahovaní tu dochádza k premnoženiu podkôrneho hmyzu. Premnoženie hmyzu a odumretie starých a oslabených stromov je predpoklad obnovy zdravého lesa, ktorému lesnícke zásahy v podmienkach Tatier bránili.
Spomínaný návrh jadrovej zóny možno označiť ako minimalistický. V západnej časti Tatier sa národný park nachádza na neštátnych pozemkoch. Súkromní vlastníci lesa bránia vyhláseniu jadrovej zóny v horských lesoch na ich pozemkoch. Pri pokračovaní ťažby v tejto časti Tatier bude zákonite dochádzať k ďalšiemu poškodzovaniu lesných ekosystémov. Takisto možno počítať s tým, že po kalamitách, ktoré tam s veľkou pravdepodobnosťou vzniknú aj ako následok ich ťažbovej exploatácie, budú požadovať pomoc z verejných zdrojov. Je správne aby sme potom dotovali takéto poškodzovanie lesa z našich daní? Optimálne riešenie tohto problému by bolo vykúpenie alebo zámena pozemkov v optimálnej jadrovej a nárazníkovej zóne, a ich následná prísna ochrana, tak ako je to bežné v klasických národných parkoch.
S vyhlásením jadrovej zóny je problém aj na štátnej pôde, kde by mala byť ochrana prírody a ekologickej stability lesa samozrejmosť. Vďaka nekoncepčnému riešeniu ochrany prírody TANAPu, kompetenčnému sporu medzi Ministerstvom životného prostredia a Ministerstvom pôdohospodárstva, nejasnej legislatíve a trvaní na koncepcii "zeleného lesa, v ktorom nie sú vidieť mŕtve stromy" sa pôvodne lesnícko-ochranársky orientované Štátne lesy TANAPu umelo dostavajú do čoraz silnejšej opozície k záujmom ochrany prírody. Táto pomerne extrémna pozícia sa prejavuje v úsilí štátnych lesov o vyťaženie v podstate všetkého kalamitného dreva z porastov a k silnému odporu aj voči minimalistickému návrhu racionálnej zonácie vypracovanom Správou TANAPu. Návrh jadrovej zóny od Štátnych lesov TANAPu v podstate nepočíta so zahrnutím lesa do tejto zóny. S ťažbou sa počíta skoro všade. Prijatím návrhov štátnych lesov by však došlo k likvidácii národného parku a závažnému poškodeniu lesných ekosystémov. Paradoxne by tak zanikol aj zmysel existencie Štátnych lesov TANAPu. Tatry sú aj územie európskeho významu. Pri takýchto extrémnych prístupoch možeme očakávať kritiku Európskej Únie, prípadne zastavenie ekonomickej pomoci pri revitalizácii Tatier po vetrovej kalamite.
Tento neprirodzený postoj pôvodne lesnícko-ochranárskych štátnych lesov TANAP-u súvisí s tým že ekonomické fungovanie tejto organizácie je nastavené na koncepciu "zeleného lesa, v ktorom nie sú vidieť mŕtve stromy". To znamená, že sú ekonomicky závislé na výnose z ťažby kalamitného dreva aj v rezerváciách. Prijatím koncepcie bezzásahovosti by štátne lesy TANAPu prišli o nezanedbateľnú časť príjmu. Štátne lesy sú však významný zamestnávateľ v regióne. Po prijatí koncepcie bezzásahovosti a po skončení spracovania kalamity z novembra 2004 by sa štátne lesy pravdepodobne nevyhli rozsiahlejšiemu prepúšťaniu. Vo vyspelých štátoch sú ochrana prírody a často aj štátne lesy nezávislé od ekonomického výnosu z ťažby dreva. Ich prioritou je plnenie verejnoprospešných funkcií. Štúdie dokázali že v rámci regiónu je ekonomický prínos z klasického národného parku je podstatne vyšší ako výnosy z ťažby dreva.
Z kompetenčným sporom súvisia aj problémy s fungovaním navrhovanej nárazníkovej zóny TANAPu. Pri súčasnom právnom stave je na akýkoľvek zásah v tejto oblasti potrebné udelenie výnimky od Ministerstva životného prostredia SR. V prípade spracúvania kalamity podkôrneho hmyzu je nutné okamžité udelenie výnimky. V súčasnosti vzhľadom na ďalších účastníkov konania, zapájajúcich sa do procesu a k možnosti odvolávania v prípade nesúhlasu, tento proces trvá mesiace. Obyčajne je po schválení výnimky už neskoro, a kalamita sa šíry aj v nárazníkovej zóne, kde je potrebné, aby bola okamžite spracovaná, inak dôjde k ohrozeniu výnosu z lesa v okolitých hospodárskych lesoch. Riešením tohto problému by bolo prijatie zonácie s možnosťou automatického spracovania kalamity, ktoré však Štátne lesy TANAP-u blokujú hlavne z existenčných dôvodov.
V prípade TANAPu umelo vytvorený stav blokuje normálne fungovanie národného parku, ktoré je nemožné bez kvalitného a lesníckeho obhospodarovania lesov nárazníkovej a hospodárskej zóny. TANAP nevyhnutne potrebuje lesnícko-ochranársku organizáciu akým štátne lesy TANAP-u niekedy boli.
Pri riešení problematiky lesa v Tatrách môžeme vidieť dve extrémne prístupy. Jedným je presadzovanie bezzásahovosti na celom území parku. Druhým je ťažba dreva a spracovanie kalamity na celom území. Prijatie jedného alebo druhého extrému nie je riešenie. Z praxe národných parkov v Európe je jediná cesta diferenciácia územia podľa úrovne ochrany prírody a uplatnenie diferencovaných opatrení.
Pragmatickým riešením vzniknutého problému je funkčná integrácia Správy TANAPu a Štátnych lesov TANAPu v rámci Ministerstva životného prostredia ako rozpočtovej organizácie a definitívne prijatie modelu klasického národného parku zo zodpovedajúcou bezsasahovou zonou. Žiaľ na tento nevyhnutný krok nie je mnoho rokov politická vôľa.
Ak dokážeme ubrániť prirodzený vývoj lesov a následne vznik zdravých a stabilných lesov v tatranských rezerváciách pred ich vyťažením pod zámienkou kalamitnej ťažby, budeme mať na Slovensku prvý národný park, ktorý bude zodpovedať medzinárodným kritériám. Pri pozitívnom využití skúsenosti tatranských lesníkov s ochranou lesa, je možne minimalizovať poškodenie nárazníkovej zóny parku.
Len prísna ochrana a zachovalá príroda, zabezpečia plnenie všetkých environmentálnych funkcií, návštevnosť parku a príjmy z turistického ruchu. Máme šancu. Využijeme ju?
Rastislav Jakuš
- autor je vedecký pracovník SAV a dlhodobo sa zaoberá problematikou ochrany lesa.
Vyjadrenie k navrhovanej zóne A a spracovaniu drevnej hmoty z hľadiska dopadov na hmyz
Zóna A ako územie s najvyšším stupňom ochrany prírody
A zóna je definovaná v dokumente "Návrh programu starostlivosti o Tatranský národný park" (str. 4). Podľa uvedeného návrhu" zahŕňa územia s najvýznamnejšími prírodnými hodnotami. Patria do nej pôvodné prírodné ekosystémy s vysokým stupňom ekologickej stability so samoregulačnou schopnosťou prevažne v najvyšších častiach národného parku...". S definíciou možno súhlasiť. Treba upozorniť, že nie všetky lesné porasty navrhované na zaradenie do A zóny spĺňajú vyššie uvedené kritériá (najmä tie v nižších polohách), čo vnáša do problematiky zonácie viac otázok.
Do zóny A by podľa môjho názoru mali patriť prírodovedne najhodnotnejšie časti územia TANAPu, prípadne územia, ktoré prepájajú tieto najhodnotnejšie časti územia v lokalitách, kde sa neuplatňuje bežné hospodárenie, resp. starostlivosť o lesy. V takto chápanej zóne A by sa mali vylúčiť akékoľvek cielené zásahy do prírodného prostredia zo strany človeka (výnimky strategického významu - údržba komunikácií, bezpečnosť návštevníkov apod. sú možné).
Do zóny A by perspektívne mohli byť zaradené i niektoré prírodovedne menej hodnotné územia. Takéto rozhodnutie však vyžaduje dôkladnú analýzu zámeru tieto územia chrániť (účel a cieľ ochrany v dlhodobej perspektíve) s prihliadnutím na ekonomické a sociálne dopady, ktoré ochrana so sebou prinesie.
Vymedzenie zóny
Hranice zóny A by podľa môjho názoru mali vymedziť odborníci (najlepšie z oblasti Tatier) na základe vyššie uvedených kritérií s cieľom nájsť akceptovateľný kompromis medzi požiadavkami ochrany prírody a lesným hospodárstvom. Najprv si treba vyjasniť otázku, či na Slovensku chceme mať národný park spĺňajúci medzinárodné kritériá ochrany prírody (kritériá IUCN). Ak áno, potom MŽP musí v tomto smere zaujať jednoznačné stanovisko a všetky zainteresované subjekty (ŠL, MP, vláda apod.) jasne informovať, prečo podporuje veľkoplošnú ekosystémovú ochranu územia (zóna A) v takej podobe akú predkladá S-Tanapu, aké pozitíva (environmentálne, ekologické, ekonomické), problémy a riziká (predovšetkým ekonomické a sociálne) sú s tým spojené. Ochrana prírody musí zdôvodniť prečo počíta aj so zaradením niektorých prírodovedne málo hodnotných kultúrnych smrečín do zóny A a čo tým v týchto územiach sleduje. Musí otvorene informovať o rizikách, ktoré vyplynú z ponechania lesných porastov na samovývoj tak, aby spoločenská prax neposudzovala možné odumieranie stromov a porastov ako tragédiu ale ako prirodzený proces obnovy lesných spoločenstiev. Tiež by mala predstaviť dlhodobú víziu manažmentu lesov v A zóne.
Vyspelá Európa nepozná situáciu, v ktorej by sa v územiach s najvyšším stupňom ochrany prírody (prírodné rezervácie) udeľovali výnimky na odstraňovanie kalamitnej drevnej hmoty. Buď je územie ponechané na samovývoj alebo nie je, buď je prísne chránené alebo nie je. V takýchto územiach nepripúšťa ani použitie feromónových lapačov.
V územiach zóny A, ktorá je však ešte stále len v návrhu, by sa podľa vyššie uvedeného a tiež podľa vyššie uvedených kritérií (definícia A zóny) nemalo vôbec zasahovať. Treba si však uvedomiť existenciu potenciálneho rizika najmä v dolných častiach niektorých dolín s rovnovekými smrekovými porastami založenými človekom, kde ponechanie čerstvého dreva môže spôsobiť zvýšenie početnosti podkôrneho hmyzu a odumretie týchto porastov. V lokalitách s diferencovanou porastovou štruktúrou (vekovou a druhovou) je situácia priaznivejšia a menej riziková.
Ak spoločenská prax akceptuje situáciu v sporných častiach navrhovanej A zóny a odumieranie lesných porastov nebude považovať za "katastrofu" ale za " prirodzený prírodný proces obnovy spoločenstiev " a bude prijateľne kompenzovať ekonomické straty a sociálne dopady, potom je možné vyššie uvedené riziko podstúpiť a čerstvé drevo tu trvalo ponechať (štát možné straty v ŠL môže vykrývať vo vlastnej "štátnej" réžii a v lesoch mestských, privátnych apod. ich finančne kompenzovať vlastníkom). Je jasné, že žiaden "škodca" si sám nezlikviduje svoje prostredie. To, čo človek vníma ako škodu alebo katastrofu, príroda vníma celkom inak, napríklad ako šancu pre svoj samostatný vývoj.
Viaceré lokality v TANAPe nespĺňajú kvalitatívne požiadavky na najvyšší stupeň ochrany. Riešením môže byť prekategorizácia do nižšieho stupňa ochrany (ústupok zo strany ochrany prírody) alebo akceptácia "autoregulácie" v týchto lokalitách (ústupok zo strany lesného hospodárstva). Krokom vpred je hľadanie akceptovateľných kompromisov za účasti ŠL a S TANAPu, MŽP, MP a vlády SR s cieľom vytvoriť čo najmenej fragmentovanú zónu A.
Vodítkom pre tvorbu A zóny by okrem vyššie zdôraznenej prírodovednej hodnoty území mohol byť aj cieľ ich ochrany v dlhodobej perspektíve. Práve tento cieľ by mal zdôvodniť zaradenie sporných, prírodovedne menej hodnotných území do A zóny. Medveď, rys, vlk a orol sa nevyskytujú vo vysokej početnosti a potrebujú väčší životný priestor ako napr. početný hmyz apod. Z tohto dôvodu ich rušivé vplyvy všeobecne viac ohrozujú. Do akej miery je toto ohrozenie relevantné v konkrétnych lokalitách navrhovanej A zóny môžu povedať predovšetkým domáci odborníci. Okrem druhovej ochrany sa v lokalitách tejto zóny veľkoplošne uplatňuje veľkoplošná ochrana ekosystémov a krajiny vôbec, ktorá je pre existenciu bioty rozhodujúca.
Dopady odstraňovania/neodstraňovania dreva na hmyz
Pokiaľ ide o čerstvé kalamitné smrekové drevo, to netvorí nijak osobitne jedinečný habitat pre hmyz v A zóne už z dôvodu vysokej frekvencie výskytu tohto substrátu. Iný názor môžu mať odborníci na iné skupiny organizmov. Entomofaunu mŕtveho dreva na lokalitách ovplyvňujú 3 hlavné faktory: druhová diverzita drevín, hrúbková diverzita materiálu (tenké konáre-hrubé kmene) a diverzita štádií rozkladu dreva. Entomofauna je z tohto hľadiska druhovo bohatšia v lokalitách, kde sa cielene nezasahuje (zóna A). Pokiaľ ide o chrobáky viazané na smrek, v Tatrách nehrozí zámernou činnosťou človeka zánik ani jednému druhu. Na smreku sa nevyskytuje veľa chránených a ohrozených druhov chrobákov. Viaceré boreálne relikty žijú vo vyšších polohách na hornej hranici lesa.
Tam, kde legislatíva umožňuje drevo spracovať (napr. C zóna), treba tak urobiť čím skôr. To má dve výhody: (1) odstránime hmotu atraktívnu pre podkôrny hmyz a parazitické huby, čím preventívne znížime riziko ich lokálneho premnoženia alebo hromadného výskytu a zabránime tak možným škodám na porastoch, (2) hospodársky indiferentné druhy organizmov preventívne "prinútime" obsadiť iné prostredia, čím sa dostanú z dosahu nášho ovplyvnenia. Takýto prístup je spojený s ekonomickým profitom z predaja dreva, sú tu však náklady na zalesňovanie a ďalšie leso-pestovné a ochranárske činnosti. Tento prístup umožňuje udržiavanie zamestnanosti.
Tam, kde čerstvé drevo trvalo ponecháme (A zóna), riziko premnoženia škodcov síce zvýšime, ale zároveň vytvoríme prostredie pre mnohé hospodársky indiferentné organizmy, ktoré ho budú dlhodobo využívať pre rozmnožovanie, úkryt, zber potravy apod. (podpora biodiverzity). Tento prístup charakterizuje nulový profit z predaja dreva a nulové náklady na zalesňovanie apod., nakoľko sa počíta s prirodzenou obnovou. Ponechané mŕtve drevo prináša mnohostranný ekologický profit, ktorý sa nedá ekonomicky vyčísliť. Obmedzenie rozsahu prác v starostlivosti o les môže ohroziť zamestnanosť. Preto je nutné analyzovať situáciu a hľadať nové možnosti uplatnenia sa jednotlivcov a pracovných kolektívov. V A zóne bude nutné ďalej zabezpečovať starostlivosť o strategické objekty a komunikácie a zvýšenú pozornosť venovať praktickej ohrane prírody.
Pre diverzitu entomofauny (možno aj zovšeobecniť) najmenej priaznivý je tretí prístup, kedy odstraňujeme drevo neskoro, napríklad po viac ako jednom roku. Takéto drevo jednak stráca na kvalite a jednak je už osídlené druhmi hmyzu, ktoré sú z hospodárskeho hľadiska indiferentné (výnimku tvoria tzv. technickí škodcovia v prvých troch rokoch), ale môžu byť významné z hľadiska ochrany prírody (zriedkavé a vzácne druhy). Preto keď sa rozhodujeme, či drevo odstrániť alebo ho ponechať, treba sa rozhodnúť čím skôr.
Pri odstraňovaní dreva môže dôjsť k poškodeniu alebo likvidácii málo rozsiahlych biotopov vzácnej flóry a fauny (napr. rašeliniská apod.). Preto ešte pred spracovaním a približovaním dreva je potrebné prezrieť takéto lokality. Spoločný postup lesného hospodárstva a ochrany prírody je v takýchto prípadoch nevyhnutný.
Súhrn
Za predpokladu, že nedôjde k zmenšeniu súčasných hraníc národného parku, sú v podstate dve možnosti: (1) Ak Slovensko potrebuje národný park spĺňajúci kritériá medzinárodnej ochrany prírody (IUCN) tak ho treba vytvoriť aj s tým, že sa A zóna rozšíri o prírodovedne menej hodnotné lokality (ak iná možnosť splnenia podmienok percentuálneho zastúpenia A zóny skutočne neexistuje - treba hľadať alternatívy). (2) Ak Slovensko národný park IUCN nepotrebuje, potom treba zvýšenú pozornosť venovať ochrane najhodnotnejších území v čo najväčšom rozsahu. Slovensko ako krajina s unikátnou prírodou, ktorú nám závidí celý svet, by takýto park mať malo, nakoľko ho majú aj iné krajiny. Za vytvorenie alebo nevytvorenie národného parku IUCN nesú priamu zodpovednosť rezort MŽP, MP a vláda SR. Vytvorenie medzinárodne uznávaného parku odráža kultúrnu úroveň národa a jeho vzťah k prírode. V rozhodovacom procese pri zaradení území do A zóny by mali byť zohľadnené: prírodovedná hodnota území, účel ich ochrany v dlhodobej perspektíve (ochrana a zabezpečenie integrity ekosystémov), kompenzácie ekonomických strát v rámci štátneho sektora a medzi štátnym a neštátnym sektorom vyplývajúce z vyššie uvedených rizík (ponechanie kalamitného dreva - zvýšenie početnosti podkôrneho hmyzu - odumretie porastov), ako aj problematika riešenia sociálnych dopadov na jednotlivcov a pracovné kolektívy. Ide o komplexný problém, urýchlené vyriešenie ktorého je nevyhnutné pre dlhodobú koncepciu rozvoja Tatier. Prieťahy vo vymedzení zóny A sú kontraproduktívne, nenapomáhajú koncepčnému rozvoju lesného hospodárstva ani ochrany prírody a nahrávajú "skrytým skupinám" s individuálnymi záujmami, ktoré sú pre bežného pozorovateľa ťažko čitateľné.
Spracoval: 17.02.2005
Ing. Peter Zach, CSc.
Ústav ekológie lesa SAV, Zvolen
Tento materiál predstavuje osobné stanovisko autora
